Podzimní dumání #4 - Knižní klasika

Blogový špeciál z dielne Syki, kde sa budem(e) zamýšľať nad všetkým možným. Každý štvrtok počas 7 týždňov sa tu objaví nový príspevok na novú tému. Ak sa chcete pridať aj len na jednu tému, tu nájdete zoznam všetkých tém.


Většina z nás se s knižní klasikou setkala na základní škole prostřednictvím nenáviděné povinné četby. Některým učarovala, jiné spíš odradila. Jak jste na tom s knižní klasikou vy? Jaké knihy z klasické tvorby vám přirostly k srdci a na jaké se naopak nemůžete ani podívat? Myslíte si, že je důležité číst i klasickou literaturu, nebo byste se bez ní docela i obešli? 

zdroj: weheartit.com

Knižná klasika... Večný boj medzi žiakmi a učiteľmi. Podľa žiakov zbytočnosť, podľa učitelov nutnosť. Kto zvíťazí? No zatiaľ víťazia učitelia, lebo, priznajme si, majú navrch. Sú autoritou, ktorú musíme počúvať, takmer bez reptania. No podľa mňa by sa dala nájsť zlatá stredná cesta, keby sa chcelo a o učebných osnovách nerozhodovali ľudia, ktorí nemajú ani poňatia čo dnešné deti baví a nebaví. 

Nehovorím, že sa musí hneď vo všetkom ustupovať. Nie, decká sa potrebujú naučiť, že budú veci, ktoré budú musieť spraviť, aj keď sa im do toho nebude chcieť a nebude ich to baviť. No keď už musí byť v povinnom čítaní vojnová literatúra, tak prečo nevybrať takú, ktorá je aspoň pútavá a zaujímavá. Alebo ak decká musia prečítať Remarqua, tak prečo to mosú byť nutne to najhoršie a najťažie dielo - Na západe nič nové? Prečo nie niečo, čo sa bude lepšie čítať ako napríklad Traja kamaráti? (Tu čerpám čisto zo skúseností mojej mamy, lebo priznávam sa, že po tom čo som horko-ťažko prelúskala Na západe nič nové, tak sa mi Remarque tak znechutil, že som od neho nič ďalšie nechcela ani vidieť.)

zdroj: weheartit.com

A to je problém klasiky. Nie samotná klasika, ale ako nám ju prezentujú. Keby sa nesústredili na to, ktoré brilantné diela (vybraté starými papalášmi, ktorí vedia o mládeži s prepáčením tak veľké prd), ale na to ako priviesť dnešnú mládež k tomu, aby čítala aspoň niečo. Vidím to aj na oboch mojich mladších bratoch. Ani jednému sa yrovna nechce veľmi čítať, keď môžu robiť tisíc iných vecí. Ale naučili sme ich čítať. Nie Remarqua, nie štúrovcov, ale modernú literatúru - Harryho Pottera, Eragona a kopec iných ďalších o ktorých sme vedeli, že ich budú zaujímať. Keby aj z klasiky vybrali zaujímavejšie diela bol by to oveľa lepší začiatok.

No aby som nebola len kritická, spomeniem diela, ktoré sa mi páčili. Páčil sa mi Chrám Matky božej v Paríži (keď som preskočila 80 strán opisu Paríža), páčil sa mi Peter a Lucia, čo sa mi páčilo aj napriek tomu, že to bola vojnová kniha, no bola po prvé krátka a po druhé bola hlavne romantická. Ďalej sa mi páčil Otec Goriot celkom, aj Kto chytá v žite bolo čitateľné. Horšie je to so slovenskými autormi, hlavne tými staršími, ako sú štúrovci a pod. To sa nečíta dobre už len kvůli tomu štýlu, akým sú napísané. Už si presne nepamätám, čo všetko som bola nútená čítať, no nie všetko som bola schopná dočítať a ak hej tak s veľkou nechuťou. Koľkokrát sa hlavne spolužiaci ukláňali k možnosti vyhľadania si obsahu na nete. 

zdroj: weheartit.com

Druhá vec je, že v rámci informovanosti a príslušnosti k slovenskému (či českému) národu je potrebné aby sme si prečítali aj knihy od slovenských autorov z čias, ktoré sú nám vzdialené (hlavne jazykovo) aj keď to nie je naša šálka kávy. V tomto súhlasím s učiteľmi, lebo inak by sme mohli veľmi skoro stratiť kontakt s podstatou nášho národa. No je na učiteľoch, aby sa to pokúsili spraviť tak, aby žiakov k tomu čo najlepšie motivovali a vyberali to najmenšie zlo pokiaľ je to možné, aby sme nedospeli do štádia, keď naše decká budú odmietať čítať už len z princípu, lebo povinné čítanie bolo nečitateľné.