My obsession

V poslednej a nie zas až tak krátkej dobe u seba badám posadnutosť svadbou, svadobnými šatami, čímkoľvek čo so svadbou súvisí a tehotenstvom a deťmi. Neviem či to má byť tikanie mojich biologických hodín a či na ne nie je trochu priskoro. Predsa len nie som až taká stará. A okrem toho vydávať sa nebudem, kým ma drahý nepožiada o ruku a to nebude skôr ako spolu budeme aspoň istý čas bývať čo nebude skôr ako skončím školu. Takže asi tak o dva roky. A nebude veľmi vhodné ak otehotniem skôr ako sa vydávam. Je síce pravda, že v tejto dobe na tom už až tak nezáleží, ale aj tak.
Prečo keď som si tohto všetkého vedomá, tak ma to tak prenasleduje? Či možno práve preto? Je to ťažké. Ja sama chcem byť zodpovedná a spraviť všetko dobre a tak ako sa patrí, ale moje telo a moje podvedomie či čo to má na svedomí má iný názor. A ja už neviem čo s tým. Dá sa s tým vôbec niečo robiť? Zo všadiaľ na mňa útočia "nepriaznivé" faktory. Kamarátka sa vydala asi pred mesiacom. Bývalá spolužiačka pred skoro troma týždňami. Jedna známa je tehotná a asi o týždeň má termín. Drahého sesternica má už síce dvojročné dieťa ale ani to mi veľmi nepomáha, lebo tá malá je proste úžasná (väčšinou :D).
Drahý o tomto nič nevie. Nechcem mu to radšej povedať, lebo by ho to mohlo ešte vydesiť a utiekol by mi a potom by to trvalo ešte dlhšie. 
Chvíľami mám pocit, že sa z toho asi zbláznim. Ešte viac totiž nad všetkým musím premýšľať, odkedy som robila s jednou holkou celý deň a takmer celý sme ho prekecali, lebo sme nemali žiadnych zákazníkov. Ani neviem ako presne sme sa k tomu dostali, ale najprv len spomenula, že je to úžasné tešiť sa na bábo. Myslela som si, že som zle počula, lebo nevyzerala ani tehotná a no keby bola už maminou tak by nebrigádovala popri škole v kine. No potom o pár chvíľ neskôr z nej vypadlo, že keď sa rozprávali s frajerom o svadbe, tak mu povedala, že teraz by je ochotná sa vydávať jedine v prípade, že by bola tehotná. A tak, že vysadila tabletky a skúšali. Nedarilo sa a tak si povedali, že to nechajú tak a že najprv dokončí školu (čo by bolo asi rozumnejšie vzhľadom na to že je teraz v druhom ročníku na výške). A potom zistila, že je tehotná. Hovorila, že sa obaja strašne tešili a že hneď začali plánovať svadbu. Najprv sa nevedeli zhodnúť kde, potom že kedy a koho pozvať. No potom, v deň druhého ultrazvuku začala krvácať a skončila v nemocnici. Hovorila, že to bolo v apríli, no aj tak som nevedela, čo je povedať. Bolo mi to strašne ľúto. Našťastie je mladá a toto by nemalo až tak vadiť, kým nebudú pridlho čakať. No núti ma to zamyslieť sa. Kedy už je pre ženu naozaj neskoro? Nechcem prepásnuť tú chvíľu kedy by som ešte mohla mať deti. Viem, že mám na to ešte čas. Ale ako dlho? Čo ak sa vyskytnú problémy? Naši ich napríklad so mnou mali. Snažili sa dosť dlho, kým sa podarilo a to boli mladí. Preto nerozumiem ženám, ktoré chcú s tehotenstvom čakať. Čím dlhšie budú čakať, tým to bude ťažšie ale aj problémovejšie a možno aj nebezpečnejšie. A nielen pre ne, ale aj pre to dieťa.
Priveľa nad tým premýšľam, snažím sa prestať. Možno mi tento článok pomôže utriediť si myšlienky, vypísať sa z toho a aspoň na chvíľu si vyčistiť hlavu. Wish me luck

Veľké sťahovanie národov...

No dobre možno nie národov, ale ja mám rozhodne veľa vecí a preto bolo sťahovanie na intrák dosť zložité. Hlavne keď sa nikdy neviem rozhodnúť, čo si mám zobrať so sebou. Veď čo keď doma budem potrebovať to čo mám práve v Brne a naopak? Je to katastrofa. Preto si myslím, že je jednoduchšie sa úplne odsťahovať ako sa len sťahovať na intrák, lebo v tom prvom prípade si proste zoberiete všetko a je to vybavené. Také sťahovanie ma bude asi čakať najbližšie (ak nerátam sťahovanie sa späť z Brna, čo vlastne nerátam, lebo však to si len všetky veci donesiem zas domov). A z toho mám vlastne trochu paniku. Ako si vybrať správny byt? Máme s drahým rovno kúpiť alebo najprv prenajať? A ako veľký? A z čoho to zaplatíme? Ako sa zhodneme na zariaďovaní? Lebo keď sme boli naposledy v Ikei (Ikea? Kto má preboha vedieť jak a či sa to vôbec skloňuje? Do kelu aj so švédmi...) tak prvé o čom rozprával v ukážkových bytoch bolo že či majú dostatočne veľkú telkuako keby to bolo to najdôležitejšie a prvé čo budeme do bytu kupovať... Chlapi...Ale nie o tom som chcela.
Zbaliť som sa musela v priebehu asi 4 hodín v piatok, lebo sme večer šli na hokej. Myslím, že som to úspešne zvládla do dvoch kufrov, 2 ruksakov a pár tašiek a krabičiek. To nie je zlé na to, že to je na tri mesiace. A ani som si toho nezabudla veľa. Najdôležitejšia vec, ktorú som zabudla je nabíjačka na český telefón, čo nie je až taká strašná katastrofa, lebo som si proste prehodila SIMku do slovenského a slovenský je vypnutý. Tak to do piatka vydržím. Aj tak mi tam nemá kto volať a písať mi nikto nebude. Takže no problem. Ďalej som si zabudla malý tanierik, čo je dosť vtipné ale celkom pochopiteľné lebo zvyšný riad som mala zbalený v krabici odkedy som sa v lete vysťahovala z Brna a tretia vec (o ktorej zatiaľ viem) je lis na cesnak. To tiež nie je katastrofa, tak proste nebudem mať tento týždeň nič s cesnakom... Prežijem. Takže si myslím, že toto sťahovanie bol celkom úspech, vzhľadom na to, že sa nám aj s Moňikou podarilo napchať do nášho auta s tým, že ona mala obrovský kufor, ruksak a tašku s jedlom. Prežilo to aj naše auto a úspešne nás dopravilo do Brna.
Ubytovanie bolo rýchle a mne sa dokonca ešte podarilo aj uchmatnúť si spodnú posteľ :) Izba je  fajn. Vraj to nie je najväčšia štvorka, ale mne príde celkom veľká, len nemá normálny obdĺžnikový tvar, lebo je rohová. Ale zato máme balkón :). Vzhľadom na to, že som videla bratislavské átriáky bola som pripravená na najhoršie. Bola som príjemne prekvapená. Je pravda, že to nie je žiadny luxus, ale tak je to intrák, nie 5* hotel. Vybalovanie trvalo naozaj dlho, lebo som musela riešiť čo si kam vybalím ako si to vybalím a podobne. Najväčším problémom tu je, že nemáme na izbe umývadlo. Takže na každé umytie rúk a čokoľvek súvisiace s vodov si musíme ísť do umývárky alebo kuchynky. A tým pádom si musím brať mydlo so sebou. To je najhoršie, to prenášanie vecí či už do kúpeľne, na WC, do kuchynky. Ale tak snáď si zvyknem. Sprchy máme úplne v suteréne, 10 dámskych spŕch na celý intrák. Na to, že kapacita 313 dohromady to je možno trochu málo ale dá sa to zvládať. Také baby sa dosť sťažovali že fuj a ja neviem čo, takže evidentne prváčky :D
Kuchynka je fajn, je tam aj trúba, čo je rozhodne zlepšenie oproti minulému roku kde sme mali len dvojplatničku. Takže už môžem aj dačo piecť.
Čo sa týka spolubývajúcich, je to super. Tretiačka informatička z Prievidze úplne zlatá a ochotná a prváčka na filozofickej odbor Španielčina - Portugalčina, ktorá je sestrou nášho spolužiaka (teda skoro... tu ťažko povedať... proste s nami chodil na niektoré predmety minulý rok ) takže vlastne aj pasuje do našej partie. Inak je toto z veľkej väčšiny slovenský intrák, češtinu počuť naozaj len zriedka, čo je naozaj vtipné. Takže to tu prehlasujem za slovenskú dŕžavu :D
Dnes sme ešte s Moňikou zašli do Ikea (Ikei?) dokúpiť posledné maličkosti ako malý tanierik, ktorý som si zabudla (kúpila som z tej sady ako mám zvyšný riad :) ), lampičku, lebo tú sme nemali, vešiaky, lebo tých je vždy málo and other stuff.
Inak si myslím, že som sa celkom dobre zabývala. Dokonca som sa zúčastnila aj úvodnej uvítacej opekačky či skôr grilovačky vzhľadom na to, že bol k dispozícií len jeden malý gril a ak ste si neuchmatli grilovacie miesto tak ste mali smolu :D aj nás hneď začali baliť dáki chalani a snažili sa nás opiť, ale neuspeli. A všetci sú prekvapení, keď im povieme, že sme piatačky štatističky. Asi na to nevyzeráme :D.
Toľko k intrákovému životu a vzhľadom na to, že tento príspevok je dlhý až až, tak vám dnes nedám žiadnu moju básničku.
Majte sa krásne a píšte básne (a potom ich zverejnite v komentoch )

Emócie, puzzle a báseň

Dnes som skončila v robote. A som rada, že už to mám za sebou. Takmer celé leto, čo som tam robila som sa sťažovala. A mala som prečo. To čo to nové vedenie vymýšľa nie je normálne. Oni nemôžu byť pri zmysloch. Najprv zrušia taxík a potom nadávajú, že sa utráca príliš veľa za kuriéra a tak vraj najnovšie budú s vecami chodiť zamestnanci. To je choré. A okrem toho čoraz viac sťažujú robotu štýlom, že denné upratovanie ako umývanie podlahy a podobne sa môže robiť až potom čo sa zavrú pokladne a všetko sa poráta. To znamená že skôr ako o jedenástej alebo pol dvanástej sa nedá skončiť. A niektorým už potom nejdú busy a nočáky nestoja tam kde by potrebovali. Ale to nikoho nezaujíma... Však prečo by malo? Oni sú pekne v pohodlí doma. Och.
Jediné pozitívum (okrem peňazí samozrejme) boli tí ľudia. Obyčajní zamestnanci aj niektorí supervízori či manažéri. Radosť s nimi pracovať, pretože pomohli keď mohli, aj keď museli pri tom obchádzať všelijaké nariadenia a schovávať čo sa dalo. Ale ak si to zamestnanec zaslúžil rozhodne sa ho niekto zastal. Tí mi budú chýbať a je mi ľúto, že tam musia zostať, lebo potrebujú peniaze a nemajú inú robotu. Tá firma si ich vôbec nezaslúži.
Chcela som sa ozvať už skôr, no nevedela som ako sa vyjadriť k tej smutnej téme, čo doľahla na celý hokejový svet. Je mi ťažko sa k tomu vyjadrovať, lebo som nepoznala osobne nikoho z nich a viem že ten žiaľ čo ja cítim je len veľmi malý zlomok čo musia cítiť ich rodiny. Týmto im chcem vyjadriť úprimnú sústrasť a popriať veľa síl aby zvládli pokračovať. Viem, že si to neprečítajú, ale môžno to istým spôsobom vedia, že na nich toľko ľudí myslí.
Včera večer bolo obnovené moje nadšenie zo skladania puzzle. Boli sme na návšteve a mali tam rozložené 1500 obrázky pivových fliaš. Ťažké jak fras a keby som naozaj nepotrebovala ísť domov tak tam asi zostaneme, aby som mohla skladať :D Zaumienila som si, že hneď ako budem mať na to priestor (t.j. nebudem bývať u našich ale už vo svojom) tak si zadovážim puzzle. Či už si ich kúpim sama alebo si ich nechám kúpiť na nejaký sviatok na tom nezáleží.
Na záver pripájam ďalšiu z mojich básní, konkrétne táto vznikla po rozchode s chlapcom, s ktorým som vlastne ani nebola tak dlho. Mala som asi 16, takže to tak aj vyzerá:

Pre teba...

bolesť prekvapila ma
bolesť veľká
slza pohladila ma
po tvári steká
naozaj to tak muselo byť?
pýtam sa seba
lepšie ako na mesiac vyť
a pozerať do neba
je to smutné
srdce mi to trhá
chcem povedať: Blbé.
no stále mi to po rozume behá
aj keď to tak asi lepšie bude
všetci radia mi tak
cítim sa ako na súde
všetko je brak
budeš mi chýbať
to isté je
nemôžem sa hýbať
okolo samé boje
bohužiaľ láska bolí
každý to vie
nikto s tým nič neurobí
tak to vždy bude

Škola, práca a jedna báseň na úvod

Začal sa školský rok. To znamená že o dva týždne sa začína škola aj mne. Neviem či sa mám tešiť alebo nie. Predsa len je to posledný ročník. To znamená že potom už škola nikdy viac, ale zároveň to znamená. že už budem chodiť len do roboty. Je to desivá predstava.
Jedna z výhod toho že sa vraciam do Brna je to, že už nebudem musieť pracovať v tom sprostom kine. Divím sa že nám tam ešte nezakázali dýchať. Lebo najnovšie zákazy sú, že pitie môžeme mať len vzadu, jedlo na pozícii vôbec len dole v skrinke alebo chladničke. To, že sa za 14 hodín práce dostanem na prestávku raz na pol hodiny, lebo ma nemá kto vystriedať nikoho nezaujíma. Takže mňa potom nezaujíma tento sprostý zákaz. Nech ma skúsia vyhodiť priamo na službe potom chcem vidieť, že kto na ten bar pôjde. Ďalej sa vraj po novom zamestnanci nesmú rozprávať s barmanom resp. asi so žiadnym iným zamestnancom. Ani keď nie sú v robote. Ani keď majú dačo kúpené a normálne to konzumujú. Zamestnanci tam proste nemajú čo hľadať. to už čo je za k***tizmus s prepáčením? A počula som už predtým, že vraj barman sa nemá rozprávať so zákazníkmi. Takže si to asi predstavujú tak, že ak sa zákazník mňa niečo opýta a normálne nadviaže konverzáciu tak mu slušne poviem "Prepáčte ja nemám dovolené sa s Vami ani kýmkoľvek rozprávať" alebo sa proste zdvihnem a odídem alebo čo???? Neviem či chcú docieliť, že nakoniec tam budú pracovať len oni čo tieto sprostosti vymýšľajú alebo čo, ale je mi to jedno. O týždeň končím a potom už nikdy viac (dúfam... lebo ak budem nútená tam ísť ešte náhodou pracovať tak to budem totálne na dne)
Mám v pláne sem dať aspoň dáky report z výletu v Budapešti, no bude mi chvíľku trvať než to nadobudne formu akú si predstavujem. Zatiaľ som sa rozhodla sem hodiť jednu z prvých básničiek. Väčšina mojej staršej tvorby je dosť depresívna. Prechádzala som takým zvláštnym obdobím takže sa toho nezľaknite. Mala som asi 15 či 16 takže to podľa toho aj tak vyzerá.

Ľudia - roboty

Očami po okolí blúdim
jediné čo vidím:

ľudia - roboty 

Nepočuť tlkot srdca
nedýchajú pľúca 

ľudia - roboty

Zažitý mechanizmus
v tvári pesimizmus 

ľudia - roboty

Zo všetkých sála chlad
každému prajú pád 

ľudia - roboty

Zvuk láskavého slova?
Takú chybu neurobia znova 

ľudia - roboty

Všetci ako z továrne
usmievať sa je márne 

ľudia - roboty

Tváre zmrzačené pokrokom
radšej nechcem byť pri tom

 ľudia - roboty