Emócie, puzzle a báseň

Dnes som skončila v robote. A som rada, že už to mám za sebou. Takmer celé leto, čo som tam robila som sa sťažovala. A mala som prečo. To čo to nové vedenie vymýšľa nie je normálne. Oni nemôžu byť pri zmysloch. Najprv zrušia taxík a potom nadávajú, že sa utráca príliš veľa za kuriéra a tak vraj najnovšie budú s vecami chodiť zamestnanci. To je choré. A okrem toho čoraz viac sťažujú robotu štýlom, že denné upratovanie ako umývanie podlahy a podobne sa môže robiť až potom čo sa zavrú pokladne a všetko sa poráta. To znamená že skôr ako o jedenástej alebo pol dvanástej sa nedá skončiť. A niektorým už potom nejdú busy a nočáky nestoja tam kde by potrebovali. Ale to nikoho nezaujíma... Však prečo by malo? Oni sú pekne v pohodlí doma. Och.
Jediné pozitívum (okrem peňazí samozrejme) boli tí ľudia. Obyčajní zamestnanci aj niektorí supervízori či manažéri. Radosť s nimi pracovať, pretože pomohli keď mohli, aj keď museli pri tom obchádzať všelijaké nariadenia a schovávať čo sa dalo. Ale ak si to zamestnanec zaslúžil rozhodne sa ho niekto zastal. Tí mi budú chýbať a je mi ľúto, že tam musia zostať, lebo potrebujú peniaze a nemajú inú robotu. Tá firma si ich vôbec nezaslúži.
Chcela som sa ozvať už skôr, no nevedela som ako sa vyjadriť k tej smutnej téme, čo doľahla na celý hokejový svet. Je mi ťažko sa k tomu vyjadrovať, lebo som nepoznala osobne nikoho z nich a viem že ten žiaľ čo ja cítim je len veľmi malý zlomok čo musia cítiť ich rodiny. Týmto im chcem vyjadriť úprimnú sústrasť a popriať veľa síl aby zvládli pokračovať. Viem, že si to neprečítajú, ale môžno to istým spôsobom vedia, že na nich toľko ľudí myslí.
Včera večer bolo obnovené moje nadšenie zo skladania puzzle. Boli sme na návšteve a mali tam rozložené 1500 obrázky pivových fliaš. Ťažké jak fras a keby som naozaj nepotrebovala ísť domov tak tam asi zostaneme, aby som mohla skladať :D Zaumienila som si, že hneď ako budem mať na to priestor (t.j. nebudem bývať u našich ale už vo svojom) tak si zadovážim puzzle. Či už si ich kúpim sama alebo si ich nechám kúpiť na nejaký sviatok na tom nezáleží.
Na záver pripájam ďalšiu z mojich básní, konkrétne táto vznikla po rozchode s chlapcom, s ktorým som vlastne ani nebola tak dlho. Mala som asi 16, takže to tak aj vyzerá:

Pre teba...

bolesť prekvapila ma
bolesť veľká
slza pohladila ma
po tvári steká
naozaj to tak muselo byť?
pýtam sa seba
lepšie ako na mesiac vyť
a pozerať do neba
je to smutné
srdce mi to trhá
chcem povedať: Blbé.
no stále mi to po rozume behá
aj keď to tak asi lepšie bude
všetci radia mi tak
cítim sa ako na súde
všetko je brak
budeš mi chýbať
to isté je
nemôžem sa hýbať
okolo samé boje
bohužiaľ láska bolí
každý to vie
nikto s tým nič neurobí
tak to vždy bude