Keď už mám chvíľu voľno....

A nastal čas na čo? Na dnešný príspevok :) Tešíte sa čo?
Čo som vám to chcela dnes len povedať. Jaj už viem. Celý víkend som sa usilovne učila a počítala a dnes sa mi za to dostalo odmeny. Skončila som skôr ako o ôsmej! Už o piatej som bola hotová s dnešným plánom. A som na seba hrdá. Aj keď mi posledné dva príklady nechceli vyjsť. A ja neviem kde som spravila chybu, lebo nikde nie sú výsledky. A preto sa tým teraz netrápim a užívam si, že mám voľný večer. Ak si dneska nájdem ešte chvíľku času a chuti pozriem sa na to ešte raz. No ak nie dnes tak od zajtra zase naplno celý deň a aj v utorok. A v stredu bude skúška potom posledné predvianočné nákupy a chvíľka leňošenia a doháňania iných restov a môžem sa vrhnúť na ďalší predmet. Pýtate sa, že čo tak skoro? No ďalšiu skúšku mám hneď tretieho januára a keďže sa cez Vianoce chcem venovať aj iným veciam (a hlavne ľuďom) ako učeniu, tak musím začať teraz. Lebo je toho veľa! A ja chcem/potrebujem byť skoro hotová so skúškami, aby som pohla s diplomovkou a vedúci ma konečne pochválil namiesto ustavičného brblania.
V Brne sa včera (včera? predvčerom?) objavil prvý sneh, ktorý som aj normálne videla. Ten, ktorý som videla len na jednom aute na križovatke asi pred troma týždňami proste nerátam. To mohol byť kľudne fake... Tak :D
Nedá mi to nespomenúť Vianoce, keď už sú o týždeň (už!!!). Máte už nakúpené všetky darčeky? Ja takmer. Chýba mi už len nejaká drobnosť pre drahého. A chcela by som niečo aj pre švagra zohnať, ale som z neho zúfalá. Vôbec neviem čo. Malo by to byť niečo malé vtipné nenáročné. Ach jaj... A ani neviem či mám dačo svokrovcom kupovať... Asi by som mala, ale tým už duplom neviem čo. Jaaaaj porazí ma. Vianoce by mali byť sviatkami pokoja. Podľa mňa patria medzi tie najstresujúcejšie. Minimálne to obdobie pred nimi. Keď neviete zohnať darčeky. A to ani nehovorím o tok, kedy ich ja tento rok budem baliť. V piatok popri pečení a upratovaní. Alebo v sobotu. Hmmm asi nie. Takže piatok it is. Len neviem kedy chcem stihnúť. Ach jaj. A čo vy už máte všetko?
Práve dnes pred pár minútami som zistila, že Kelly Clarkson pred mesiacom či kedy vydala nový album. A vyzerá veľmi dobre. Vypočula som si dve pesničky a sú super. Jediný album, ktorý mi od Kelly nesadol bol tretí v poradí - My December. Vybočila zo svojho štýlu a nejak mi nesadol. Okrem Never again a ešte Sober sa mi nepáčila asi žiadna. Tretí album už zas trafila. Ten sa mi páči celý. Na tento najnovším som zvedavá, pustím si ho hneď ako ma prejde momentálna mánia.  No ale už vás nebudme napísať a dávam sem obe pesničky, ktoré som si dnes vypočula + Never again :) Enjoy:

Kelly Clarkson - Never Again

Emócie, puzzle a báseň

Dnes som skončila v robote. A som rada, že už to mám za sebou. Takmer celé leto, čo som tam robila som sa sťažovala. A mala som prečo. To čo to nové vedenie vymýšľa nie je normálne. Oni nemôžu byť pri zmysloch. Najprv zrušia taxík a potom nadávajú, že sa utráca príliš veľa za kuriéra a tak vraj najnovšie budú s vecami chodiť zamestnanci. To je choré. A okrem toho čoraz viac sťažujú robotu štýlom, že denné upratovanie ako umývanie podlahy a podobne sa môže robiť až potom čo sa zavrú pokladne a všetko sa poráta. To znamená že skôr ako o jedenástej alebo pol dvanástej sa nedá skončiť. A niektorým už potom nejdú busy a nočáky nestoja tam kde by potrebovali. Ale to nikoho nezaujíma... Však prečo by malo? Oni sú pekne v pohodlí doma. Och.
Jediné pozitívum (okrem peňazí samozrejme) boli tí ľudia. Obyčajní zamestnanci aj niektorí supervízori či manažéri. Radosť s nimi pracovať, pretože pomohli keď mohli, aj keď museli pri tom obchádzať všelijaké nariadenia a schovávať čo sa dalo. Ale ak si to zamestnanec zaslúžil rozhodne sa ho niekto zastal. Tí mi budú chýbať a je mi ľúto, že tam musia zostať, lebo potrebujú peniaze a nemajú inú robotu. Tá firma si ich vôbec nezaslúži.
Chcela som sa ozvať už skôr, no nevedela som ako sa vyjadriť k tej smutnej téme, čo doľahla na celý hokejový svet. Je mi ťažko sa k tomu vyjadrovať, lebo som nepoznala osobne nikoho z nich a viem že ten žiaľ čo ja cítim je len veľmi malý zlomok čo musia cítiť ich rodiny. Týmto im chcem vyjadriť úprimnú sústrasť a popriať veľa síl aby zvládli pokračovať. Viem, že si to neprečítajú, ale môžno to istým spôsobom vedia, že na nich toľko ľudí myslí.
Včera večer bolo obnovené moje nadšenie zo skladania puzzle. Boli sme na návšteve a mali tam rozložené 1500 obrázky pivových fliaš. Ťažké jak fras a keby som naozaj nepotrebovala ísť domov tak tam asi zostaneme, aby som mohla skladať :D Zaumienila som si, že hneď ako budem mať na to priestor (t.j. nebudem bývať u našich ale už vo svojom) tak si zadovážim puzzle. Či už si ich kúpim sama alebo si ich nechám kúpiť na nejaký sviatok na tom nezáleží.
Na záver pripájam ďalšiu z mojich básní, konkrétne táto vznikla po rozchode s chlapcom, s ktorým som vlastne ani nebola tak dlho. Mala som asi 16, takže to tak aj vyzerá:

Pre teba...

bolesť prekvapila ma
bolesť veľká
slza pohladila ma
po tvári steká
naozaj to tak muselo byť?
pýtam sa seba
lepšie ako na mesiac vyť
a pozerať do neba
je to smutné
srdce mi to trhá
chcem povedať: Blbé.
no stále mi to po rozume behá
aj keď to tak asi lepšie bude
všetci radia mi tak
cítim sa ako na súde
všetko je brak
budeš mi chýbať
to isté je
nemôžem sa hýbať
okolo samé boje
bohužiaľ láska bolí
každý to vie
nikto s tým nič neurobí
tak to vždy bude