Cez víkend som mala takú chuť napísať blog a poriadne sa posťažovať a vynervačiť, že by to vystačilo aj na tri články. Ale vzhľadom na to, že môj prístup na net bol obmedzený len na mobilný a aj to zo svokrinho alebo rodičovského netu, tak z toho nakoniec nič nebolo. Hlavne preto, lebo som medzičasom vychladla a zabudla na čo som sa chcela posťažovať. Nakoniec zostáva len nemenovaná spoločnosť, od ktorej prijímame internet aj tv a ktorá od silvestra štrajkovala... teda nie celá spoločnosť len naše celé pripojenie. Hlavne od piatka to bolo kritické, keď nám pán servisný technik vymenil krabičku (nechcite vedieť ako som ju nazývala, len vám poviem, že moja mama sa na tom schuti rehotala... každý krát). Tá ... krabička počkala 20 minút od odchodu pána technika a vyhodila naše pripojenie vždy tri minúty po resetovaní. A ja som chcela pozerať hokej. Nejakým zázrakom sa mi ti poradilo dopozerať tak, že som videla všetky góly našich. Ten do našej bránky som nevidela, ale ani mi nechýbal.
V sobotu som strávila u našich, aj preto aby som sa dostala na net, aj preto, aby som nemusela variť. Drahý totiž robil a ja sa využila, že predsa len ešte môžem k našim chodiť na obedy. Len som nespravila nič z toho čo som plánovala, lebo ako tradične, obed sa podával až o 4. Došla som domov o pol šiestej a komu sa chce o takom čase upratovať? Mne rozhodne nie. Tak som si len kukla dva diely gilmoriek a umyla som riad.
Nedeľu sme zasvätili Ikei... Sa divím, že nás tam už nepoznajú. Nakúpili sme hlúposti, ktoré nutne potrebujeme, of course, tak za 100€. A aj tak nemáme všetko. Ale máme aspoň koreničky, a boxy na spodné prádlo, šuplíky pod stôl a... a ja vlastne ani neviem čo sme také ešte kúpili. Určite sme sa pochytili, ale už som aj zabudla o čo šlo. Radšej. Načo otvárať staré rany no nie?
Potom sme šli k svokre. Podľa mňa sa mi snažila nepriamo ( a možno aj neúmyselne) naznačiť, že neviem variť. Nie že by som bola šéfkuchár alebo čo (napríklad taká Sookie či Jamie Olivier), ale bývala som na intráku. To po prvé. A po druhé nie som totálne neschopná. Ako napríklad jej synáčikovia, ktorých si by the way rozmazlila sama. Niet divu, že si sú schopní spraviť tak maximálne čaj, párky a možno praženicu, keď ona im vyvára ešte aj keď ide na 2 týždne na dovolenku. Navarí im na týždeň a pol dopredu a na zvyšok im vybaví, aby im niekto jedlo doniesol. Však oni sú asi takí samostatní (čo sa jedla týka) ako môj malý 14ročný brat. Jedinú výhodu oproti nemu majú, že majú peniaze a môžu si dačo objednať alebo dakam zájsť. A to možno aj môj brat je schopnejší, lebo si viem spraviť aspoň kolienka s kakaom keď už nič iné. Ale nebudem sa nad tým vzrušovať. Drahý sa jednoducho naučí variť aspoň dáke základy a bude. Ak chce mať toľko teplého jedla tak bude musieť prispieť svojou troškou do mlyna.
Nakoniec sme ešte skončili u našich, aby sme si pozreli nedeľňajší hokej keďže naše pripojenie stále nebolo aktívne. Pri odchode som pribalila nejaké jedlo, ktoré som pripojila k tomu od svokry a tadá! Nemusím variť na ďalšie dva dni. Aspoň dačo.
Dnes som si užívala normálny prístup na net v robote, ale nechcela som písať blog... Predsa len v open space a sledovanej internetovej aktivite by to nemusel byť najlepší nápad.
Och rozpísala som sa o blbostiach, ak vás to neunudilo haleluja vám! Jedno z predsavzatí, ktoré by som si mohla tiež dať je písať vtipnejšie. Alebo sa aspoň nerozpisovať o blbostiach...
