No-job-frustration

Nadišiel ten čas... čas keď som si opäť po mesiaci prišla vyliať svoju frustráciu sem.
Čím začať. No ako som sa stihla už pochváliť, štátnice sa mi podarilo s vypätím všetkých síl, uplatením vyšších bytostí a obrovskou dávkou šťastia a privretých očí predsedu spraviť. Takže sa môžem pýšiť titulom MaGoR. A presne tak sa aj cítim. Zajtra sa ako taký debil budem pretŕčať pred bohvie akým počtom ľudí ( z mojej strany sa to desivo približuje k dvadsiatke) vo svojich žiarivo zeleno žltých šatách. Ou yeah! Potom vám ich ukážem. Dostanem papier, aby to bolo oficiálne. A snáď aj dáke darčeky. Od našich som už dostala nový telefón, ktorý som potrebovala a snažím sa s ním zžiť. Od drahého som dostala okuliare, v ktorých vyzerám neodolateľne a sexy (aj tie mi možno pomohli na štátniciach, keďže som ich už vtedy potrebovala a teda som ich dostala o kúsok skorej. Som rada, že nefungovali ako zarieknutie). Už chýbajú len ujo, teta a bratranci, prateta a svokrovci. Chjo, tak trochu sa toho desím ak mám pravdu povedať. Sama neviem čo by som chcela a tak neviem čo vymyslia oni. Tak som zvedavá... I'll keep you posted.

No späť k tomu vydretému kusu papiera s tučne vytlačeným nápisom magister uprostred. Načo mi je? Úprimne? Momentálne mám dojem že mi je tak na tri veci. Len nie na to, na čo som dúfala. Človek by povedal, že s diplomom zo štatistiky a poistnej matematiky by nemalo byť také ťažké nájsť robotu. Nie je tak veľa absolventov, je to dosť špecifické na to, aby sa tam hlásili ľudia z iných odvetví a keď už niekto niekde zakotví, tak sa zase až tak skoro nejde poberať preč. Ale viete čo? PRDLAJS! Chodím po pohovoroch už aspoň dva mesiace a čo z toho? Veľké ... nič. Len obrovská frustrácia. Lebo nemám dosť praxe. Lebo nie som chlap.  A hlavne (!!!) nemám známosti na správnych miestach. Takže prídem na prvý pohovor, možno dokonca aj na druhý, len aby mi potom zavolali či napísali mail, že nie ďakujeme. Alebo v prípade jednej nemenovanej poisťovne ani to. A viete čo úplne že najviac poteší? Keď po prvom pohovore, z ktorého som mala dobrý pocit a tá robota sa mi fest páčila, mi príde mail, že do ďalšieho kola posunuli iných kandidátov. A v ten istý deň sa na profesii objaví znovu ten istý inzerát na túto pozíciu. Čo si mám o tom do riti myslieť? Kvalifikovaná som na to bola. Moje excelovské zručnosti nestihli otestovať, lebo som sa nedostala cez personalistku. Tá so mnou vyzerala nadšená. Tak čo sa manažérovi či kto sa preberal uchádzačmi na mne nepáčilo? Who knows... A nikdy sa to nedozviem, lebo odpoveď na otázku, čo rozhodlo v môj neprospech som nedostala a ani nečakám, že dostanem. Lebo keby mi mali povedať pravdu, tak by nebolo všetko s kostolným poriadkom.

Čo sa týka tej firmy, kam sa mi podarilo dostať sa až do tretieho kola (ako som spomínala v predposlednom článku), tá z dôvodu interných zmien a problémov zastavila prijímacie konania na neurčito. Čiže moja karma je fakt shitná. To bola robota, ktorú som fakt chcela. Z mnohých dôvodov. Personalistka napísala, že v prípade obnovenia konaní, sa určite ozvú. Očakávam, že ak táto situácia nastane, bude to po tom, čo mi uplynie skúšobná lehota. Najlepšie niekde, kde robiť nebudem chcieť, ale nebudem mať na výber. Pretože "Karma is a bitch!". Len by ma zaujímalo, kde sa mi podarilo, takú shitnú karmu nahrabať. Poctivo som chodila do školy. Poctivo som sa učila. Nehovorím, že som nikdy nič neopísala, ale aj keď som šla na skúšku, o ktorej som vedela, že sa nikto neučí, lebo všetci vedia, že sa tam dá opisovať, ja som sa na ňu učila. Aspoň aby som vedela čo a kde mám hľadať a mala poňatia, čo opisujem. (Priznajme si to. Nikto nie je svätý. Nie pri tom štýle vyučovania a kvante učiva, koľkokrát zbytočného). Mala som dobré známky. Väčšinou. Nikdy som nič neprenášala do ďalšieho ročníka. Pretrpela a ustála som problémy s vedúcimi oboch najdôležitejších prác. Len aby sa mi to vrátilo v podobe: "A to ste nechceli brigádovať vo svojom obore?"
"No chcela! Ale po prvé, rozvrh nebol najprívetivejší v tomto smere. Po druhé, na brigádu v tejto oblasti potrebujete buď z pekla šťastie (lebo za celé tri roky som natrafila na maximálne dva inzeráty) alebo mať známosti. A po tretie, niekto z našeho ročníka musel aj do školy chodiť, aby to ten zvyšok, ktorý mal buď šťastie, alebo skôr tie kontakty, (prípadne bol len lenivý či mal "lepšie" veci na robote) mohol tú školu v skutočnosti aj dokončiť. Preto!"

Viete aké z toho plynie poučenie? Poctivé chodenie do školy sa nevypláca. Jedine v prípade, že ste MEGA dobrý. Lebo potom ak nemáte kontakty, je vám to všetko na veľké hovno. Ja bohužiaľ nie som mega dobrá. Som trémistka a zmätkárka, ktorá na pohovore, nepovie čo má a povie čo nemá. A očividne nemám kontakty.

A nesnažte sa mi tu nanútiť žiadny "pep-talk" pretože, je to všetko bullshit. Áno ja viem, že je to len mesiac po štátniciach. Ale všetci ostatní (okrem jednej baby) už robotu majú! A že to chce čas? Prd to chce čas. Je len obmedzený počet firiem, ktoré sú ochotné brať absolventov. A mne už dochádzajú možnosti. Buď som tam už na pohovore bola, alebo ma na pohovor ani len nepozvali. A nie nechcem robiť nič iné. Neštudovala som 5 rokov na to, aby som šla robiť niečo úplne iné. Bavilo ma čo som študovala a nerobila som to len pre titul, ale aj preto, aby som to nakoniec aj robila.
Čiže nakoniec je moja (zatiaľ) posledná možnosť pohovor, do nemenovaj firmy, ktorá vypisuje pozíciu, ktorá sa aspoň trochu podobá, na to čo chcem robiť. Až na to, že je to firma, kam moc ísť nechcem, lebo naberajú kvantá ľudí a práca bude otrocká. Čiže pri mojej karme ma zoberú možno len tam. A možno ani tam a to bude znamenať, že som najlúzerovatejší lúzer. A budem sa môcť ísť dakam zahrabať. Pretože miesto pripravovania sa na pohovor do firmy kam nechcem ísť, si lakujem nechty na zajtrajšiu promóciu a pozerám Charmed. A vyhýbam sa tomu ako viem. Lebo som čo? Sprostá. A tu je moja odpoveď, prečo ma nikam nechcú. Ďakujem ti drahý blog, za utriedenie si mojich myšlienok a ujasnenie si prečo som tam kde som.

A keď už som pri tom ďakovaní, jedno veľké ďakujem chcem poslať aj mojim Muchám (však vy viete ktoré ;) ). Bez nich a našich nočných skype-rozhovorov by som už dávno kričala, kopala a rozbíjala niečo naokolo.